Bratislava
26. januára (TASR) – V umeleckom preklade je znalosť cieľového jazyka v
istom zmysle dôležitejšia ako znalosť jazyka východiskového, a kde inde
sa máme učiť, ak nie u veľkých spisovateľov a spisovateliek? Slovenskú
umeleckú či krásnu literatúru treba teda čítať stále, pokiaľ chcete do
slovenčiny prekladať, a zároveň treba aj počúvať reč ´ľudu´ či ´ulice´ a
vnímať, ako sa cieľový jazyk mení, obohacuje, či ochudobňuje.
Takto popísala prácu prekladateľa Michaela Jurovská. Je podpísaná pod
desiatkami prekladov francúzskych a talianskych literárnych a
dramatických diel do slovenského jazyka. Rovnako obsiahle je tiež jej
publicistické a esejistické dielo. Súčasťou jej bohatej profesionálnej
dráhy je potom niekoľkoročné pôsobenie v diplomacii, a tiež prax
vysokoškolskej učiteľky.
Vo štvrtok 26. januára bude mať významná prekladateľka, literárna kritička a publicistka Michaela Jurovská 80 rokov.
Michaela Jurovská sa narodila 26. januára 1943 v Bratislave. Vyštudovala
francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
(UK) v Bratislave. Na základe tzv. umiestnenky jej ponúkli prácu
učiteľky na východnom Slovensku. Dala však prednosť novinárskemu
povolaniu tým skôr, že už od sedemnástich rokov publikovala v rôznych
periodikách. "V Smene boli ochotní vziať ma za redaktorku, aj mi to dali
na papieri, ktorý som priložila k oficiálnej žiadosti o uvoľnenie z
učiteľských služieb," zaspomínala si Jurovská v rozhovore pre literárny
časopis Rozum.
Do Smeny nastúpila v roku 1965, krátko pracovala ako jazyková
redaktorka, potom získala miesto na sekretariáte a oboznamovala sa so
všetkými činnosťami spojenými s vydávaním novín – od redigovania až po
odoslanie do tlačiarne. Jedným z jej prvých úspechov bol rozhovor s
Dominikom Tatarkom. Spisovateľa stretla náhodou v bratislavskej kaviarni
Krym, samotné interview vzniklo na zámku v Budmericiach. Vyšlo s názvom
Poučenie z literatúry a Jurovskú ešte dlhé roky spájalo s Dominikom
Tatarkom priateľské puto. Počas normalizácie sa pokúšala o jeho návrat
do literárneho diania.
Sovietsku inváziu do Československa v auguste 1968 považuje Jurovská
dodnes za tragédiu. V tom čase odišla zo Smeny na dva a pol roka
trvajúce štipendium v Ústave svetovej literatúry a jazykov Slovenskej
akadémie vied (SAV). V období normalizácie bola odbornou asistentkou na
Katedre romanistiky Filozofickej fakulty UK a vedeckou ašpirantkou na
Katedre slovenskej literatúry UK, pôsobila tiež v slobodnom povolaní. V
rokoch 1987 - 1990 pracovala na oddelení prekladovej literatúry Ústavu
umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie.
Po Novembri ´89 spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov
umeleckej literatúry (1990), zároveň sa jej otvorila cesta pre vstup do
diplomatických služieb. V rokoch 1991 - 1992 zastávala post kultúrnej
radkyne na Veľvyslanectve Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
(ČSFR), resp. Slovenskej republiky (1993 - 1996) v Paríži.
Michaela Jurovská sa vyprofilovala na uznávanú prekladateľku umeleckej
literatúry a dramatických diel z francúzštiny a taliančiny. Venuje sa aj
kritickej reflexii umeleckého prekladu.
Za svoju prácu dostala Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1977 a
1992). Je francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou
Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004), nositeľkou Ceny Jána
Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), ako aj
talianskej Ceny Elsy Morante (2012) a Ceny Slovenského centra AICT
(Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov) za mimoriadny prínos v
oblasti divadla (2016).
Za preklad knihy Borisa Viana Červená tráva získala opäť Cenu Jána
Hollého (2019) a o rok neskôr jej udelili Cenu Blahoslava Hečka za
celoživotné dielo.
V rozhovore pre TASR pred časom uviedla: "Slovensko zatiaľ nemá
nijakú dlhodobú či aspoň strednodobú koncepciu kultúrnej politiky.
Umenie a kultúra sa stále u nás vnímajú len ako ozdoba či prívesok,
prípadne ako niečo, čo sa robí samo! Pritom cez kultúru, umenie,
literatúru si malý národ môže vybaviť všetko, aj veci politické a
ekonomické, len to musí robiť dôsledne a cieľavedome."
0